Rozpad Československa

Bundesarchiv_Bild_183-R69173,_Münchener_Abkommen,_Staatschefs wikiped
Odfotografované tesne pred podpísaním Mníchovskej dohody. Zľava doprava: Neville Chamberlain, Édouard Daladier, Adolf Hitler, Benito Mussolini a Galleazo Ciano (zdroj en.wikipedia.org)

V roku 1938 sa postupne začal proces rozpadu demokratického Československa. Rozpad bol odštartovaný Mníchovskou dohodou z 29. až 30. septembra 1938, počas ktorej musela odovzdať Československá republika (ČSR) pohraničné územie Sudety nacistickému Nemecku. V závažne politicky a územne oslabenom štáte silnela pozícia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a jej decentralizačné ambície. Dňa 5. októbra 1938 prišla HSĽS s návrhom slovenskej autonómie, ktorú vyhlásili v Žilinskej dohode dňa 6. októbra 1938 s podporou iných občianskych strán. Nasledujúci mesiac využilo ochromenie ČSR Maďarsko na revíziu svojich severných hraníc určených Trianonskou mierovou zmluvou. V réžií fašistického Talianska a nacistického Nemecka sa 2. novembra konala Viedenská arbitráž, podľa ktorej malo autonómne Slovensko odovzdať značnú časť svojho južného územia Maďarsku. Územie predstavovalo 21,2 % rozlohy Slovenska a podľa sčítania ľudu tu žilo vyše 850 tisíc obyvateľov.

 

56306652_2220470974678263_8994278395386789888_n
6. október 1938 v Žiline (zdroj KAMENEC, Slovenský štát v obrazech)

Na ceste k totalite

Vplyvy totalitných režimov sa odzrkadlili aj vo vnútornej politike ČSR. Charakter politickej plurality v autonómnej slovenskej vláde bol odstránený. Politické strany boli prinútené zlúčiť sa s HSĽS do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ). Ostatné strany boli rozpustené alebo, ako to bolo v prípade komunistickej strany, museli oficiálne zastaviť svoju činnosť. Politická opozícia na parlamentnej úrovni neexistovala a okrem HSĽS existovali iba strany národnostných menšín, nemecká Deutsche Partei (DP)  a Maďarská strana na Slovensku.

Zradikalizovaní slovenskí politici, najmä z radov HSĽS, boli zameraní na úplnú samostatnosť Slovenska. Ústredná pražská vláda v noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila stanné právo a pokúsila sa o zatknutie predstaviteľov slovenskej autonómnej vlády.Napätú situáciu opäť využilo nacistické Nemecko vo svojom pláne, tentoraz na definitívne rozbitie ČSR. Jozef Tiso, vtedajší odvolaný predseda autonómnej vlády, bol 13. marca pozvaný na rokovania do Berlína. Tu nemecký vodca, Adolf Hitler, využil existenciu maďarskej hrozby voči Slovensku a pod nátlakom viedol Tisa na vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Tiso odmietol vyhlásiť slovenskú samostatnosť okamžite, pomocou berlínskeho rozhlasu, ako mu bolo navrhované, ale Hitlerovým požiadavkám sa rozhodol vyhovieť legálnou formou. Do Bratislavy bol na 14. marca 1939 zvolaný Snem Slovenskej krajiny, ktorý po oboznámení so situáciou bez hlasovania a v napätej atmosfére pripravil a rovno aj prijal zákon o samostatnom Slovenskom štáte, ktorým bolo definitívne spečatené odtrhnutie sa Slovenska od Československa.

vyhlasenie slovenskeho statu
14. marec 1939 (zdroj upn.gov.sk)

 

Čítať ďalej:

Vzťah slovenského štátu k nacistickému Nemecku

 

 

 

 

Autor textu: Roman Vanko
Použitá literatúra a zdroje:
ARPÁŠ, Róbert. Od autonómie k samostatnosti. In MIČKO, Peter – ŠMIGEĽ, Michal (eds.). Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s. 8 – 19.

HOLÁK, Michal – SCHRIFFL, David – SCHVARC, Michal (eds.). „Tretia ríša“ a vznik Slovenského štátu: Dokumenty I. Bratislava 2008.

KAMENEC, Ivan. Slovenský štát v obrazech. Praha 2008.

LETZ, Róbert. Viedenská arbitráž. In ROGUĽOVÁ, Jaroslava et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII.a. Bratislava 2015, s. 36 – 37.

MIČEV, Stanislav et al. Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica 2009.

NIŽŇANSKÝ, Eduard. Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Bratislava 2010.

 

Reklamy