Ostrý Grúň

Protipartizánske oddiely jednotky Edelweiss, podporené neznámou jednotkou SS a členmi nemeckej domobrany z neďalekých obcí Píla a Veľké Pole, začali prenikať do Kľakovskej doliny po obhliadke sprostredkovanej nemeckou bezpečnostnou políciou. Informácie o výskyte a pohybe partizánov poskytli aj miestni členovia DP. Konfidenti Edelweissu odovzdávali informácie buď dobrovoľne alebo za úplatok. Jednotka mala na účely podplácania informátorov k dispozícii vyhradené finančné sumy. Spomínaná neidentifikovaná jednotka SS poskytla pre potreby útoku obrnené vozidlá a samohybné delá, proti ktorým nedokázali partizáni efektívne bojovať. Počet obrnených vozidiel bol 5. Presný počet vojakov zúčastnených na vyhladzovacej akcii sa nedá určiť presne kvôli prítomnosti neregulárnych jednotiek Heimatchutzu a neznámej jednotky SS. V úradnej správe zo dňa 25.1.1945 sa uvádza počet okolo 500 mužov.

Útok na dediny sa začal v skorých ranných hodinách v nedeľu 21. januára 1945. Viacerí pamätníci udávajú čas príchodu jednotiek na čas úsvitu (v spojení s rannou rutinou prerušenou útokom spomínajú najmä na prácu okolo domácich zvierat v skorých ranných hodinách). Jednotky Heimatschutzu boli rozostavené na okraji lesa a ich úlohou bolo zabezpečiť priestor vrátane únikových ciest. Popri ceste išli hlavné oddiely Edelweissu podporované spomínanými obrnenými vozidlami a tankami. Na presun mali k dispozícii aj osobné autá a nákladiaky.

Po príchode do Ostrého Grúňa začal kozácky oddiel paľbu na neidentifikovanú skupinu mužov, o ktorých sa automaticky domnievali, že boli partizáni. Skupine sa podarilo utiecť do lesa, avšak nemeckú streľbu opätovala naozajstná partizánska hliadka, ktorá sa v dedine nachádzala. Kvôli presile museli partizáni ustúpiť poľnou cestou vedúcou popri domu Izidora Debnára. Nemecké jednotky sa domnievali, že sa partizáni ukryli do domu. Cez otvorené dvere vhodili dnu ručný granát, po ktorom nasledovala takmer polhodinová streľba zo samopalov. Po utíchnutí paľby sa začali domové prehliadky. Obyvatelia boli vyhnaní z príbytkov a odvedení do domu Izidora Debnára. V dome Debnárovcov začali protipartizánske jednotky vraždiť civilistov z Ostrého Grúňa. Spolu s ľuďmi, ktorí sa neúspešne pokúsili o útek, zavraždili v Ostrom Grúni dokopy 64 ľudí. Domovy obyvateľov boli vyrabované a neskôr zapálené. Postrieľané alebo ukradnuté boli aj hospodárske zvieratá.

 

B 14713_Nemcami vypálený a zničený Ostrý Grúň
Ruiny domov v Ostrom Grúni (zdroj AM SNP)
aadadda56304270_163978347885355_5412852746623647744_n.jpg
Zničená dedina (zdroj VÁLEK, Igor. Život v Ostrom Grúni zvíťazil)
56490409_1037908379739568_3266585961642852352_n
Obnova Ostrého Grúňa po vojne (zdroj VÁLEK, Život v Ostrom Grúni zvíťazil)

Zo svedectiev pozostalých

František Debnár

20190325_105159
František Debnár (zdroj Pamätná izba v obci Ostrý Grúň)

František Debnár bol synom Izidora Debnára, majiteľa domu, v ktorom boli vyvražďovaní obyvatelia Ostrého Grúňa. Vo výpovedi v trestnej veci proti členom slovenského oddielu Edelweissu z roku 1962 uviedol niekoľko detailov o priebehu útoku na Ostrý Grúň. Bol svedkom konfliktu partizánskej hliadky s nemeckými prieskumníkmi. Išlo o štyroch partizánov vyzbrojených iba puškami. Počas prestrelky nebol zranený ani jeden partizán alebo člen nemeckej hliadky. Po ústupe partizánov začali Nemci strieľať na dom Debnárovcov. Približne po pol hodine vstúpil dnu vojak, ktorý po slovensky rodine prikázal zaradiť sa medzi ostatných spoluobčanov, ktorí sa pomaly začali schádzať na dvore pred domom. Ondrej Bielik, jeden zo zoradených obyvateľov, sa spýtal vojaka v nemeckej uniforme na to, čo s nimi mali v pláne robiť. Vojak mu odpovedal po slovensky: „Ondrej, nebuď zvedavý, za chvíľu sa všetko dozvieš“. Z tejto konverzácie je zrejmé, že člen útočnej výpravy sa s Ondrejom Bielikom poznal osobne.

20190325_105018
Izidor Debnár (zdroj Pamätná izba v obci Ostrý Grúň)

 

Po príchode nemeckého dôstojníka začali vojaci vháňať obyvateľov do domu. Medzi prvými zastrelenými boli súrodenci Františka Debnára – sestra Mária a bratia Juraj, Izidor, Emil a Filip. Zavraždili ich spolu s Alžbetou Truskovou a Máriou Štefančovou, na čo boli následne do domu vohnaní ďalší ľudia. Prvá išla matka rodiny, Mária Debnárová, nasledovali ju Terézia Maslenová, Mária Štefančová a samotný František Debnár. Do týchto nastúpených ľudí potom vypálili vojaci dávky zo samopalu. Františka Debnára strely nezasiahli, padol ale na zem a predstieral mŕtveho. V dome boli potom strieľaní ďalší ľudia, ktorých mŕtvoly v priebehu približne hodiny zaplnili viacero izieb vrátane dvora. F. Debnárovi sa podarilo dostať sa pod posteľ a neskôr písací stôl, pod ktorým prečkal, kým vojaci z dediny neodišli. Otec rodiny Debnárovcov, Izidor Debnár, sa ešte v čase príchodu vojska ukrýval v stodole, v kope slamy. Keď začali byť obyvatelia zháňaní pred dom, Izidor Debnár opustil svoj úkryt a pokúsil sa získať informácie o tom, čo sa deje. Okamžite ho ale zaistila nemecká hliadka, ktorá ho poslala zaradiť sa medzi ostatných spoluobčanov. Následne bol zastrelený vo svojom vlastnom dome. Z osemčlennej rodiny Debnárovcov prežil jedine František.

František Debnár bol jedným z najvýznamnejších svedkov vypálenia Kľakovskej doliny, pretože brutálne popravy spoluobčanov v rodnom dome sledoval na vlastné oči. Svoju výpoveď poskytol aj v súdnom procese s Jozefom Tisom.

56592002_423303221832851_5892131145071460352_n.jpg
František Debnár na procese s Jozefom Tisom (zdroj VÁLEK, Igor. Život v Ostrom Grúni zvíťazil)

 

Anna Matzenauerová a Emília Šurianska (rodené Truskové)

56232379_404000260183951_1108582641654824960_n
Anna Matzenauerová (vľavo) a Emília Šurianska (vpravo)(zdroj VÁLEK, Igor. Život v Ostrom Grúni zvíťazil)

 

Sestry Anna a Emília Truskové bývali v čase vypálenia Ostrého Grúňa na dolnom konci, štvrtý dom od vstupu do dediny. Nemecká hliadka prišla do ich domácnosti ešte tri dni pred udalosťami 21. januára. Z hospodárstva si odniesli bez zaplatenia alebo hocijakej náhrady hus. Podľa výpovede Emílie Šurianskej bola ich majetková situácia vo veľkej miere zhoršovaná aj partizánmi, ktorí boli odkázaní na potravinovú pomoc od miestnych obyvateľov a výnimkou nebola ani rodina Truskovcov. Do ich domácnosti sa chodili stravovať príslušníci partizánskych skupín alebo za partizánmi chodili do hôr so zásobami členovia rodiny osobne.

            Na udalosti 21. januára si spomínajú už od príchodu vojakov do Ostrého Grúňa. Otec rodiny, Ján Truska, spozoroval pohyb nemeckých jednotiek do dediny a pokúsil sa odviesť rodinu do bezpečia. Toto sa mu ale nepodarilo, keďže v momente, keď začala rodina opúšťať svoj dom, stála pri okne nemecká hliadka, ktorá začala domovú prehliadku. Podľa spomienok Anny Matzenauerovej vykonávali prehliadky aj Nemci v civile. Najpravdepodobnejšie to boli členovia miestneho Heimatschutzu, keďže s ľuďmi komunikovali po slovensky. Pri pohybe vojska spozorovali aj jednotky SS, keďže sa im do pamäte vryli biele čiapky s insígniami lebky. Po prehliadke bolo rodine prikázané, aby sa presunuli pred dom Izidora Debnára. Doma ostali iba sestry Anna a Emília. Otec Ján, matka Anna a ich staršia sestra Rozália boli, podobne ako iní občania Ostrého Grúňa, nahnaní do domu Debnárovcov. Prežiť sa podarilo iba otcovi Jánovi, ktorý bol síce postrelený do hrdla, následky zranenia mu ale neboli fatálne. Po odchode vojakov sa Ján Truska na krátky čas vrátil domov za svojimi 2 preživšími dcérami a následne, po vyhlásení evakuácie Kľakovskej doliny, spoločne s niekoľkými ďalšími pozostalými obyvateľmi ušli z dediny do hôr. Do Ostrého Grúňa sa mohli vrátiť až začiatkom marca. Z ich domu, tak ako aj z ostatných domov v dedine, ostali iba obhorené múry. Zničený bol aj takmer celý ich majetok s výnimkou v snehu zahrabaného mäsa a kufra plného ošatenia. Šaty patrili ich zavraždenej sestre Rozálii, ktorá sa mala v tom roku vydávať. Túto výbavu si nakúpila za peniaze zarobené na brigáde v Nemecku.

20190325_105031
Rozália Trusková (zdroj Pamätná izba v obci Ostrý Grúň)

 

Zaujímavé sú niektoré negatívne sfarbené spomienky sestier na partizánsku činnosť v Kľakovskej doline. Tieto názory najpravdepodobnejšie vyplývajú z veľkej časti zo skutočnosti, že partizáni neposkytli v kritickej situácií zdravotnú pomoc ich závažne ranenému otcovi. Sľúbili, že pošlú lekára pre neho a ostatných ranených ukrývajúcich sa v horskej chate. Pomoc ale neprišla, Ján Truska si musel vystačiť iba s neodborným provizórnym ošetrením.

20190325_105141
Ján Truska (zdroj Pamätná izba v obci Ostrý Grúň)

 

 

Anna Nováková (rodená Štefančová)

aaa20190325_105141
Anna Nováková (zdroj Pamätná izba v obci Ostrý Grúň)

V dobe masakry v jej rodnej dedine, Ostrý Grúň, mala 10 rokov. Po príchode nemeckých jednotiek do ich domu sa snažila jej matka vyjednávať, aby jednotky neodviedli otca rodiny, Jozefa Štefanču. Dôvodom bolo, že mal už vyše päťdesiat rokov a počas prvej svetovej vojny utrpel zranenia nôh, čo by ho logicky vylučovalo z partizánskej činnosti. Žiadosť bola zamietnutá a celú rodinu poslali pred dom Izidora Debnára. Keď dorazili, vraždenie už nejakú dobu prebiehalo a dalo sa jasne pozorovať. Matka, Paulína Štefančová, pri tomto pohľade odkázala svojim štyrom deťom: „Poďte, deti moje, sem, keď nás majú, nak (nech) nás zabijú všetkých spolu a naraz“. Keďže bol dom už plný mŕtvol, rodina Štefančová bola zastrelená na dvore. Zavraždení boli, okrem matky a otca, súrodenci Mária, Helena a Emil. Anna Nováková prežila s prestrelenou nohou. Na následky šoku upadla do bezvedomia.

            Keď sa prebrala, vojaci už boli preč. Ležala pri hromade mŕtvol na jednom zo susedov, ktorému sa ale tiež podarilo prežiť. Šepotom prehodili zopár slov, postavili sa a potichu sa rozišli. Anna Nováková nevedela, kam má ísť a tak sa vybrala do najbližšieho domu, do Bielikov. V dome sa skrývala v pivnici až do večera spolu s jednou staršou pani a dvoma bábätkami z dvoch rôznych rodín. Obidve prišli počas vraždenia o rodičov. Keď Anne Novákovej prestalo hroziť nebezpečenstvo, išla za ujom Jozefom Michalovom, ktorý býval na hornom konci dediny, kde ľudí už nestrieľali. Domov sa ešte jedenkrát vrátila, aby sa postarala o zvyšky rodinných domácich zvierat. Z Ostrého Grúňa napokon odišla v deň evakuácie spolu s ujom a jeho rodinou.

Čítať ďalej:

Kľak

 

Domov

 

 

 

Autor textu: Roman Vanko
Použitá literatúra a zdroje:

MIČEV, Stanislav – UHRIN, Marián. Špeciálne protipartizánske jednotky na Slovensku. In ČAPLOVIČ, Miroslav et al. Slovensko v dejinách 20. storočia. Kapitoly k spoločenským a vojensko-politickým udalostiam. K 70. narodeninám PhDr. Mariána Hronského, DrSc. Bratislava 2010, s. 231 – 250.

MOLLO, Andrew. Uniforms of the SS. Volume 1: Allgemeine – SS 1923 – 1945. Londýn 1991

PINKOVÁ, Regina. 21. január 1945. Najsmutnejší deň pre Kľak a Ostrý Grúň. Kľak 2010.

AM SNP Banská Bystrica. f. IX, k.4. Úradný záznam o vypálení Kľaku a Ostrého Grúňa. 25.1.1945. In ROGUĽOVÁ, Jaroslava et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII.a. Bratislava 2015

VÁLEK, Igor (ed.). Život v Ostrom Grúni zvíťazil. Ostrý Grúň 2015.

 

Protokol o výsluchu Františka Debnára v trestnej veci proti Martinovi Kaniakovi a spol. z roku 1962. Fotokópia dokumentu uverejnená v pamätnej izbe v obci Ostrý Grúň.

 

 

 

Reklamy