Kľak

Po vraždení v Ostrom Grúni pokračovali protipartizánske jednotky po ceste do neďalekej dediny Kľak, do ktorej dorazili približne o siedmej hodine ráno. Niektorým ľuďom sa podarilo zaznamenať dym zo susednej dediny alebo spozorovať pohyb vojska, čo niektorým šťastlivcom umožnilo utiecť do lesa predtým, ako bola dedina obkľúčená. Prežiť sa takýmto spôsobom podarilo napríklad starostovi Martinovi Tadianovi. Muži z dediny si mysleli, že nebezpečenstvo hrozí iba im, a preto v dedine pri úteku zanechali svoje rodiny. Vo svojej výpovedi Martin Tadian opisuje bezmocnosť, ktorú cítili, keď nemecké jednotky začali vraždiť aj napriek absencii hocijakého odporu alebo provokácie. S domovými prehliadkami začala jednotka Edelweiss okamžite po vstupe do dediny. Vraždenie bolo v oblasti dolného Kľaku menej organizované ako v Ostrom Grúni, jednotky strieľali obyvateľov rovno v domovoch alebo na dvoroch. Domy boli po vraždení a rabovaní ihneď vypálené. Zničená bola aj miestna škola a fara. Kľakovský farár Rudolf Klucha bol po rozhovore s vojakmi presvedčený, že kostol a fara budú ušetrené. Tento sľub nebol dodržaný, fara bola vypálená a kostolná veža bola zdevastovaná priamou strelou z kanóna.

56825554_2213851285597236_3450287760206725120_n.jpg
Ťažko poškodený kostol v Kľaku (zdroj PINKOVÁ, Regina. 21. január 1945)

Niektorí obyvatelia horného Kľaku mali šancu ukryť sa alebo utiecť vďaka vyvýšenej polohe, na ktorej sa bola druhá časť dediny. Zvyšných, okolo 300 ľudí, bolo vyhnaných pred školu a kaplnku. Pri domových prehliadkach boli nájdení traja ranený partizáni, Peter Boroš, Jána Jakab a jedného neznámy partizán, ktorý sa ukrýval v dome obyvateľa Kľaku, Martina Herku. Partizáni boli aj napriek svojim zraneniam vyvedení pred zraky dedinčanov a následne boli mučení a upálení zaživa.

Po zavraždení partizánov mali byť popravení nastúpení dedinčania. Pred smrťou zachránil Kľakovčanov príchod žarnovického vládneho komisára, ktorí priniesol rozkaz o zastavení represálií. Autorom rozkazu bol generál Fischer, ktorý sa so svojimi vojakmi Wehrmachtu nachádzal v neďalekej Žarnovici. Aj keď jednotky Edelwissu nepodliehali jeho veleniu, Fischerov rozkaz bol uposlúchnutý a poprava civilistov bola zrušená. Preživší Kľakovčania dostali minimálny čas na prípravu na odchod z dediny. Z vykradnutých domov si pozbierali zvyšky svojich majetkov a následne boli z dediny vyhnaní. Zvyšné domy v dedine boli podpálené. Dedinčania boli odprevadení na koniec Kľakovskej doliny, kde im bolo prikázané rozísť sa a nevracať sa späť. Počas útoku na Kľak bolo zavraždených  88  dedinčanov a 3 spomínaní partizáni.

20190325_105450.jpg

tttt56644991_659673211127876_2274344595238158336_n.jpg
Zničené budovy v Kľaku (zdroj Pamätná izba v obci Ostrý Grúň; PINKOVÁ, Regina. 21. január 1945)

Zo svedectiev pozostalých

Ján Benč

            Ján Benč spísal v roku 1963 svoje spomienky na udalosti 21. januára 1945. Išlo o krátku správu, v ktorej sa zameral hlavne na partizánsku činnosť v Kľakovskej doline a na tragické osudy svojich spoluobčanov. Informácie čerpal z osobnej skúsenosti alebo z počutia od iných očitých svedkov. S partizánmi sa stretával pred vypálením dedín pravidelne. Dôvodom bola tuhá zima, kvôli ktorej boli partizáni odkázaní na pomoc od miestneho obyvateľstva. Niektorí partizáni boli dokonca obyvateľmi Ostrého Grúňa a Kľaku a prespávali priamo vo svojich domoch v dedinách. Ako úkryt poslúžili partizánom aj viacere horské chaty nachádzajúcé sa na úpätí pohoria Vtáčnik. Ján Benč v správe spomína na stretnutie so sovietskymi partizánmi, konkrétne na veliteľov Klokova a Murzina.

56644879_420893822019340_8725375006994857984_n.jpg
Partizáni v Kľaku (zdroj MIČEV, Stanislav. Slovenské národné povstanie 1944)

            Jedna spomienka sa týka Jána Jakaba, partizána, ktorý bol 21. januára 1945 umučený v Kľaku. Niekoľko dní pred smrťou bol Jakab ťažko ranený. Pri prestrelke s nemeckou hliadkou mu strela odtrhla pätu, načo bol následne prenesený do domu Jána Benča v Kľaku. Ošetroval ho francúzsky lekár, známy iba pod menom „Hubert“ ktorý bol jedným z členov partizánov. Lekár trpel akútnym nedostatkom medicínskeho materiálu a dokonca bol prinútený Jakabovi amputovať nohu obyčajným kuchynským nožom. Jakabov zdravotný stav ostal až do doby jeho zavraždenia protipartizánskou jednotkou kritický.

20190325_105538
Ján Jakab (zdroj Pamätná izba v obci Ostrý Grúň)

    Dňa 21. januára 1945 boli obyvatelia Kľaku zalarmovaní približne o pol siedmej hodine ráno. V tom čase už mohli počuť rozruch z neďalekého Ostrého Grúňa. Tým, ktorí mali to šťastie a skoro zareagovali útekom do hôr, sa podarilo nadchádzajúci masaker prežiť. Pri vstupe do Kľaku začali nemeckí vojaci bez varovania Kľakovčanov strieľať. Týmto spôsobom vraždili napríklad v domoch Jána Kotrlu, Augustína Háringa, Jozefa Adamova alebo Martina Bistu.

            Ku koncu správy sa Ján Benč vyjadril o členoch Heimatschutzu z neďalekých obcí Veľké Pole a Píla. Jednotky prítomné počas ničenia a rabovania dediny opísal nasledovne: „Boli to väčšinou napité 18 až 19 ročne chlapčiská v civile, ktorí mali iba bielu pásku. V jednej ruke klobásu, v druhej fľašku“. O príslušníkoch nemeckej národnosti sa aj ďalej vyjadril veľmi negatívne. Bol presvedčený, že za nemecké represálie boli priamo zodpovední práve oni. Intervenciu proti partizánom v dedinách Ostrý Grúň a Kľak si mali od nemeckých ozbrojených zložiek vyslovene vyžiadať. Mala to byť odplata nemeckého obyvateľstva, ktoré bolo často napádané partizánmi. Terčom útokov sa v niektorých prípadoch stali aj civilisti, ako napríklad Teodor Hora a Karol Gašpar-Nemčok, ktorí boli ešte v čase povstania zastrelení po ich uväznení v Žarnovici. Krátko pred príchodom frontu boli zvyšní nemeckí obyvatelia evakuovaní na západ do Nitrianskej doliny. Ženy, deti a starci začali byť priebežne evakuovaní už od novembra 1944. V dedinách ostali iba bojaschopní muži, členovia Heimatschutzu. Po vojne ich prišlo späť iba málo. Podľa Jána Benča sa „vrátili iba tí, ktorí mali čisté svedomie“.

Martin Tadian

52741843c98a4
Martin Tadian (zdroj LAUROVÁ, Jana. Pod krídlami Vtáčnika)

     Martin Tadian bol v čase vojny richtárom Kľaku. V nedeľu 21. januára 1945 sa pred príchodom nemeckých jednotiek pokúsil spolu s viacerými chlapmi z dediny o útek do neďalekých lesov. Spomenul si na niekoľko spoluobčanov, ktorých pri úteku zadržali jednotky Heimatschutzu, ktoré ich poslali naspäť do dediny. Zadržaní chlapi si mali pobaliť nevyhnutné veci a následne odísť z Kľaku. V dedine ale namiesto evakuovania začali jednotky Edelweissu mužov strieľať. Osudným sa to stalo napríklad Rudolfovi Haringovi, Emilovi Hudečekovi a Antonovi Kotrlcovi. Tieto udalosti opísal Jozef Adamov, jeden z chlapov, ktorému sa podarilo prežiť. Spoločne s jeho bratom Jánom boli nahnaní do domu Štefana Zúbeka. V dome, kde sa už v tom čase nachádzalo viacero mŕtvol, na nich spustili vojaci paľbu. Jozefovi Adamovovi sa podľa jeho výpovede podarilo prežiť vďaka hrubému zimnému oblečeniu, ktoré mal na sebe. Guľka mu preletela kabátom a vyšla baranicou, pričom neutŕžil absolútne žiadne zranenie.

20190325_112051
Jozef Adamov (zdroj Pamätná izba v obci Kľak)

            Do nasledujúceho rána Martin Tadian prenocoval u švagra v Ostrom Grúni (v tom čase ešte nebola celá dedina podpálená). Noc nebola pokojná ani pre švagra. Susedný dom manželov Liškovičovcov, ktorý slúžil ako krčma a obchod, Nemci poliali benzínom a zapálili. Existovalo teda reálne riziko, že sa požiar počas noci rozšíri aj na ostatné budovy v jeho blízkosti. V pondelok sa v skorých ranných hodinách vrátil do zdevastovaného Kľaku. V dedine sa mu ale nepodarilo nájsť nikoho živého. Pozbieral teda zvyšky porozhadzovaného obilia a šatstva a rozhodol sa ísť hľadať rodinu do okolitých obcí. Po ceste stretával veľa spoluobčanov z oboch obcí, ale konkrétne informácie o prítomnosti svojej rodiny sa nedozvedel. Pýtať sa išiel až do Žarnovice a až na spiatočnej ceste mu bolo povedané, že v Kľaku sa našlo viac obhorených, ešte neidentifikovaných mŕtvych tiel.

56980739_303541746993616_4073908627809763328_n.jpg
Krčma a obchod v Ostrom Grúni pred vypálením (zdroj VÁLEK, Igor. Život v Ostrom Grúni zvíťazil)

            Po opätovnom návrate do Kľaku mu švagor povedal, že pri vypálenom dome rodiny Haringov videl jeho mŕtvu dcéru Annu. Pri spomínanom dome našiel Martin Tadian nielen ostatky jednej dcéry, ale celej jeho rodiny. Identifikovať sa mu ich podarilo iba podľa šatstva, ktoré nezhorelo zo spodnej strany. Dcéry Anna a Mária boli pochované ešte v čase pred evakuáciou Kľakovskej doliny do spoločného hrobu v Novom Kľaku (dolná časť dediny). Zvyšok rodiny, matku Máriu, manželku Máriu, dcéru Valériu a syna Jozefa sa vrátil Martin Tadian pochovať až v marci 1945, kedy prechádzal oblasťou front a v dedine už nehrozilo nebezpečenstvo. S pomocou spoluobčanov telá poukladal do veľkej krabice, ktorú následne na sánkach preniesli na cintorín, kde ich aj pochovali.

aaaa20190325_111929.jpg
Rodina Martina Tadiana: zľava manželka Mária s mladšími deťmi, dcéra Mária, dcéra Anna (zdroj Pamätná izba v obci Kľak)
20190325_112013.jpg
Matka Martina Tadiana, Mária Tadianová, s vnúčatami (zdroj Pamätná izba v obci Kľak)

 

Späť:

Ostrý Grúň

 

Domov

 

 

 

Autor textu: Roman Vanko
Použitá literatúra a zdroje:

LAUROVÁ, Jana. Pod krídlami Vtáčnika. Dostupné online na: https://www.pribehy20stoleti.cz/pribehy/2013404_pod-kridlami-vtacnika/ [cit. 1.12.2018].

MIČEV, Stanislav et al. Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica 2009.

PINKOVÁ, Regina. 21. január 1945. Najsmutnejší deň pre Kľak a Ostrý Grúň. Kľak 2010.

AM SNP Banská Bystrica. f. IX, k.4. In ROGUĽOVÁ, Jaroslava et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII.a. Bratislava 2015.

 

AM SNP Fond XII, 5/63, Benč, Ján, spomienka na partizánsku činnosť.

AM SNP Fond XII, 27/62,Spomienka Jakaba Ondreja na jeho brata Jána Jakaba.

Kronika obce Píla.

Reklamy